Netuším nakoľko ste všetci zdatný v angličtine ale ak nerozumiete nadpisu --- google translate.

Asi by som mala začať pracovať na svojom prejave, keďže momentálne ma väčšina slov napadá v angličtine a nie som v tejto chvíli schopná priradiť k nim vhodné ekvivalenty. Takže bear with me, keď budem písať napoly slovenské a napoly anglické vety.

Lately (v poslednej dobe - jeeej vhodný ekvivalent) sa cítim overwhelmed- zaplavená emóciami, mierne vydesená, vyvedená z miery. Prečo je tomu tak? Well, dôvodov je milión a jeden, pravdepodobne si na všetky v tomto článku ani nespomeniem hlavnými motívmy sú však - budúcnosť, škola, peniaze a výlet do Londýna. Všetky tieto a ďalšie faktory dohromady vytvárajú navzájom sa prepájajúcu zmes pocitov, ktoré ma privádzajú do šialenstva. Teda, minimálne robia moje dni viac stresujúcimi a menej znesiteľnými. Zatiaľ, všetko ztoho čo som napísala sa nachádza len v čiste teoretickej rovine. 

Weirdly, mám chuť sa vypísať z pocitov (asi) a preto to idem bližšie špecifikovať.

Škola

Tá ma doslova privádza do šialenstva. Tu si môžete povedať, že aj vás a že je to bežné ale počkajte si kým to rozviniem.

Som vysokoškolský študent, bakalárskeho stupňa nemenovaného odboru (cougharcheológiacough), in case you intrested.

Moja úžastná škola ma zamestnáva 4 dni do týždňa(oficiálne), keďže vo štvrtky mám voľno. Rozvrh, prvá vec, pri ktorej si uvedomíte ako veľmi je VŠ na h----, asi 3 dni začínam 7:30 a v jeden deň končím o 19:45!!!!

O 19:45, to kde sme?! Samozrejme nie je to vkuse, medzi hodinami mám prázdne miesta, ktoré mi zabíjajú kopu času, lebo nestíham/neoplatí sa mi ísť na intrák a zároveň v meste ne je čo robiť ak nechcem vkuse míňať peniaze.

Dajmä tomu, že sa človek povznesie nad rozvrh, well, profesori predpokladajú, že máte/mám/máme veľa voľného času a tak aby sme sa náhodou nenudili, zahrnú nás seminárkami. Momentálne robím (mala by som) 3 veľké seminárky, z ktorých na 1 musím pravidelne prezentovať pokroky a teda neide sa vyhnúť práci na nej. Okrem toho, máme hodiny, kde máme za úlohy prečítať cudzokrajné články, zväčša nemecké a potom o nich na hodinách diskutovať. K tomu poviem len, že nemčinu som sa začala učiť minulý rok ... Tak si asi domyslite ako mi to ide. Ešte stále som neskončila vo vymenovávaní "úloh", ktoré musím vykonávať - na predmet kde robíme seminárku, robíme také niečo podobné referátom a verte, že google a wikipédia niesú žiadny pomocníci. No a aby som nezabudla, najlepšie nakoniec, musíme vyrobiť poster, internetovú stránku a bohviečoešte na ďalší predmet. Správne, nenudím sa.

Prístup, to je asi to čo mi na mojej škole vadí najviac.

Profesori: "Nevieš nemčinu? Tvoj problém, budeš ju potrebovať. Ako si si vôbec mohol vybrať tento odbor ak nevieš po nemecky, francúzsky, anglicky, rusky, maďarsky ..."

"Chýba? To už neplánuje pokračovať v štúdiu?" (máme povolené 2 absenčky či sa jedná o seminár alebo prednášku, stačí ak raz neprídete a už majú "múdre" reči)

"Vy ste najhorší ročník čo tu bol, každý to o vás hovorí ..."

"Ešte si nezačal robiť na seminárke? Veď na to máš už iba mesiac!"

To je len pár príkladov, verím, že si domyslíte sami ako "dobre" sa to počúva.

Spolužiaci, tu nebudem dávať hlášky len poviem, že väčšina to má na háku a ťahajú to traja ľudia, ktorí aj keby sa roztrhli tak dojem za všetkých neurobia a preto sme za debilov.

Najhoršie je, že ani neviem či mi to za všetok ten stres a námahu stojí. Nehovrím o malom zárobku, ktorý ma čaká, keď doštudujem ... Skôr. Neviem či to chcem robiť, teda na jednej strane áno ale sú iné veci, ktoré by som chcela. A je ich dosť.

Prečo teda ďalej pokračujem?

Minulý rok v letnom som mala kritické obdobie, keď som s tým chcela skončiť raz a navždy. To, že som to myslela seriózne dosvedčuje aj to, že som sa o tom rozprávala s mojou mum, ktorej fakt nevešiam na nos všetky moje momentálne výkyvy nálad. Nejako som však dospela k záveru, že aj tak neviem čo chcem (z oblasti VŠ a dosiahnuteľné) a tak som sa rozhodla nezahodiť rok, ktorý som obetovala tejto škole ale vydržať ešte aspoň ďalšie 2 a urobiť si minimálne bakalára - potom sa uvidí.

Budúcnosť

Mala som radšej začať školou, lepšie by sa mi nadvazovalo.

Ak ste dočítali posledné vety, viete, že jednou z hlavných vecí, ktorá ma máta je moje budúce povolanie.

Ak mám k vám byť absolútne úprimná, tak by som sa chcela živiť písaním kníh a hudbou.

Tieto veci sa mi zle priznávajú aj pred samou sebou, lebo viem, že možno nikdy nevidám knihu a nikdy nezložím vlasntú pieseň. To stále nič nemení sa fakte, že to chcem so damn much!

Najviac zo všetkého ma zožiera fakt, ako málo robím nato aby som niečo z toho dosiahla. Ach ten čas.

Čím som staršia viac si uvedomujem, že mladšia už nebudem - viem, znie to smiešne ale je to tak.

Nikto mi nevráti čas, ktorý strávim zbytočným sa plaholčením školou, ktorú úprimne nechcem až tak veľmi.

Na druhej strane niesom si natoľko istá svojim "nadaním" aby som sa nato len tak vykašľala.

Som si vedomá svojich slabostí - malý hlasový rozsah, netrpezlivosť, neschopnosť dokončiť veci, slabé gitarové skillsy a žiadné iné nástrojové znalosti.

Well. A tak ďalej plaholčím ...

Z iného súdku, nedávno ma prepadol pocit chcenia inej dôležitej veci a tou je byt.

GOD, v rôznych momentoch sa mi stáva, že ma napadajú myšlienky čo by som si tam dala, ako by som si ho zariadila etc.

Úprimne, je to dosť frustrujúce, keďže som nezarábajúci študent, ktorý si zo svojim rozvrhom ani poriadnu prácu nájsť nemôže a žijem len zo štipendia.

Guess, we can have everything ...

Peniaze

Keďže nemám peniaze, nemám byt :/

Ako som spomínala, snažím sa vyžiť zo štipka aby som nemusela svojich rodičov zaťažovať výdavkami. 

Najhoršie však na tom je, že čím menej peňazí mám, tým viac ich míňam. 

Momentálne ma skutočnosť peňazí znervózňuje aj v trochu inom kontexte - idem do Londýna a to je samo o sebe výdavok na entú. Snažím/e sa preto s Enn nájsť čo najlacnejšie varianty aby sme mohli čo najviac zažiť... Predsa len do Londýna sa každý deň nedostanem.

Výlet do Londýna

Momentálne trochu ľutujem, že vám o tejto vzrušujúcej záležitosti píšem v takom depresívnom článku.

Pre tých, ktorí neviete, ja a Ennie ideme od 22.11.-28.11. do Londýna, lístky sme si kúpili už v lete a momentálne začínam freak-outovať, lebo na mňa dolieha skutočnosť, že sa to extrémne rýchlo blíži a my v podstate nemáme skoro nič vyriešené.

Do včerajška/predvčerajška sme nemali ani ubytko! To sme už našťastie poriešili ... Zajtra ak všetko výjde plánujem zohnať lístky na odvoz z letiska a na letisko. Po doriešení tejto položky, mi dúfam zo srdca odpadne ďalší kameň a ostane tam už iba ďalších pár stovák nezodpovedaných otázok.

Pôvodne som na záver tohto článku chcela dať nejaké rady ako bojovať s týmito pocitmy, keď je toho na vás až príliš ale ...

Nemyslím si, že nejaké triky mám. V podstate len idem ďalej s tým, že to nejako odletí samo.

Možno by som nejaké takéto tipy a triky mohla vymysieť a otestovať na sebe a napísať vám o tom v ďalšom článku?

Dáme si spoločnú terapiu? Samozrejme ak máte nejaké nápady, nehanbite sa a napíšte ich do komentárov.

Love you lots,

Jane ;)